Kamery v celách odsúdených na doživotie: chýbajúci záznam nie je dôkaz, že sa nesledovalo

Viktória Vitková20. 11. 2026

Úvod

Aj človek vo výkone trestu odňatia slobody má právo na súkromie. Kamerové sledovanie v cele preto vyžaduje jasné pravidlá a individuálne odôvodnenie. Ústavný súd v náleze z 27. októbra 2026 rozhodol, že Generálna prokuratúra porušila právo štyroch odsúdených na súkromie a na inú právnu ochranu. Ich sťažnosti na kamery v celách totiž odbavila tak, že záznamy, ktoré sa medzičasom automaticky vymazali, vyhodnotila ako dôkaz, že k sledovaniu nedošlo. Každému z odsúdených priznal finančné zadosťučinenie 5 000 eur. Porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania však nekonštatoval.

Skutkový stav

Sťažovatelia sú odsúdení na doživotie a boli zaradení do najprísnejšej diferenciačnej podskupiny D1. V marci 2024 dostali riaditelia ústavov úlohu vybaviť cely podskupiny D1 kamerami. Odsúdení tvrdili, že ich kamery od 10. mája do 16. júla 2024 sledovali, a to aj pri umývaní pri umývadle v cele. Uvádzali, že kontrolky v noci svietili a objektív sa cez deň hýbal podľa ich pohybu. Dňa 20. mája 2024 podali trestné oznámenie na riaditeľa ústavu pre zneužívanie právomoci verejného činiteľa.

Krajská prokuratúra oznámenie posúdila len ako podnet podľa zákona o prokuratúre a odložila ho. Vychádzala pritom zo stanoviska ústavu, že kamery sú síce nainštalované, ale odsúdení nie sú monitorovaní. Po opakovanom podnete prokurátor v decembri 2024 uviedol, že kamery boli zapnuté len pri inštalácii a skúške funkčnosti. Previerka priamo v ústave sa uskutočnila až 24. januára 2025. Zistilo sa pri nej, že systém uchováva záznamy len 14 dní, takže stav z mája až júla 2024 už nebolo možné overiť. Generálna prokuratúra napriek tomu v marci 2025 uzavrela, že k sledovaniu nepochybne nedošlo.

Kľúčovú úlohu zohral verejný ochranca práv. Jeho tím navštívil ústav 20. a 21. mája 2024, teda presne v namietanom období. Zistil, že kamery boli v celách podskupiny D1 zavedené plošne, bez individuálneho posúdenia rizika, bez časového obmedzenia a bez pravidelného prehodnocovania. Zistil tiež, že snímali aj priestor umývadla, pri ktorom sa odsúdení umývali. Toaleta bola podľa správy od zvyšku cely oddelená a kamera do nej nevidela.

Odôvodnenie súdu

Ústavný súd uznal, že kamery v celách môžu sledovať legitímny bezpečnostný cieľ. Ustanovenie § 98 ods. 4 zákona o výkone trestu odňatia slobody, ktoré umožňuje vybaviť cely oddielu doživotných trestov kamerami, však podľa neho nie je bezpodmienečným oprávnením nepretržite sledovať každého odsúdeného z podskupiny D1. Samotné zaradenie do podskupiny nenahrádza individuálne posúdenie, či je ďalší závažný zásah do súkromia nevyhnutný. Súd sa opieral o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä o rozsudok Gorlov a ďalší proti Rusku. Ten vyžaduje jasné pravidlá o tom, kedy a ako dlho možno sledovať, kto vidí obraz a ako sa nakladá so záznamami.

Rozhodujúca výhrada smerovala k spôsobu, akým prokuratúra posudzovala dôkazy. Ak systém maže záznamy po 14 dňoch, ich absencia pri previerke vykonanej o niekoľko mesiacov neskôr nič nedokazuje. Prokuratúra tak podľa súdu zamenila dôkaznú neistotu za pozitívne zistenie, čo je ústavne neakceptovateľné. Súd zdôraznil aj nerovnosť dôkazných možností: odsúdený nemá prístup k technickým údajom o aktivácii kamier, evidencii prístupov ani služobným záznamom, kým štát áno. Zistenia verejného ochrancu práv preto nebolo možné odmietnuť len s tým, že neoznačujú konkrétne cely sťažovateľov. Súd odmietol aj argument, že umývadlo v cele neslúži na osobnú hygienu, keďže odsúdení sa môžu dvakrát týždenne osprchovať.

Ústavný súd vytkol prokuratúre aj to, že trestné oznámenie, ktoré označovalo konkrétnu osobu, konanie a trestný čin, prekvalifikovala na podnet podľa zákona o prokuratúre. Odsúdení tak prišli o opravný prostriedok, ktorý by im patril proti rozhodnutiu podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku. Porušenie zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 3 Dohovoru však súd nekonštatoval, pretože nebolo preukázané, ako dlho a ako intenzívne bol sledovaný každý zo sťažovateľov. Vec nevrátil prokuratúre, keďže záznamy už neexistujú a ďalšie konanie by nemalo reálnu perspektívu. Namiesto 50 000 eur, ktoré žiadali, priznal každému sťažovateľovi 5 000 eur.

Praktický význam

Nález sa týka väzenstva, no jeho princípy presahujú aj do iných oblastí, v ktorých štát alebo iný silnejší subjekt kontroluje dôkazy. Odporúčame preto:

  1. Pri podnetoch na zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť zaznamenaný kamerou, žiadať o bezodkladné zabezpečenie záznamov a výslovne upozorniť na lehotu ich automatického mazania. Neskoršia nedostupnosť záznamov nemôže ísť na ťarchu toho, kto sa sťažoval včas.

  2. Ak podanie spĺňa znaky trestného oznámenia, trvať na tom, aby o ňom orgán rozhodol podľa § 197 Trestného poriadku. Ústavný súd opakovane potvrdil, že prekvalifikácia na „podnet“ môže poškodenému odňať opravný prostriedok.

  3. Prevádzkovateľom kamerových systémov odporúčame mať pre sledovanie priestorov, kde ľudia vykonávajú intímne úkony, individuálne odôvodnenie, časové obmedzenie a pravidlá prehodnocovania. Toto odporúčanie je naším prenesením záverov nálezu mimo väzenstva a jeho dosah na iné oblasti, napríklad na pracovisko, je potrebné posúdiť podľa osobitných predpisov vrátane GDPR.

Záver

Ústavný súd potvrdil, že pozbavenie slobody neznamená stratu súkromia a že kamera v cele musí mať individuálne odôvodnenie a jasné pravidlá. Ešte dôležitejšie je procesné posolstvo nálezu: orgán, ktorý nechá dôkazy zaniknúť, z ich neexistencie nemôže vyvodzovať, že sa nič nestalo.

Spisová značka: II. ÚS 261/2026 Forma rozhodnutia: Nález (senát) Súd: Ústavný súd SR Dátum rozhodnutia: 27.10.2026

Nenechajte si ujsť ďalšie zaujímavosti z rozhodovacej praxe súdov a sledujte nás!

Kľúčové slova: kamerové sledovanie vo väzniciachprávo na súkromieÚstavný súd SRvýkon trestu odňatia slobodykamerový systémochrana súkromia odsúdenýchGenerálna prokuratúrauchovávanie kamerových záznamovneľudské a ponižujúce zaobchádzanieústavná sťažnosť