Právny žurnál: Prípustnosť dôkazov v trestnom konaní

Ako sa hodnotí prípustnosť dôkazov v trestnom konaní a možno predkladať aj súkromné videozáznamy?

Otázka úspechu v akomkoľvek súdnom konaní priamo závisí od kvality a presvedčivosti predložených dôkazov. V trestnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o vine a treste, ktorým je väčšinou obmedzenie osobnej slobody, platí vyšší štandard a nároky na predložené dôkazy. Preto si v dnešnej časti Právneho žurnálu priblížime spôsob, ako sa v trestnom konaní zabezpečujú dôkazy, ako sa vyhodnocuje ich prípustnosť, kto je oprávnený rozhodnúť o nezákonnosti dôkazu, a na základe akej metodiky. Zodpovieme si otázku, či aj súkromná osoba je oprávnená predkladať dôkazy v trestnom konaní a za akých okolností môže predložiť videozáznam, ktorý zachycuje spáchanie trestného činu. Zohľadníme aj otázku, či je možné narušiť komunikáciu medzi advokátom a klientom.

JUDr. Vladimír Menich, advokát

Čo všetko slúži ako dôkaz v trestnom konaní?

Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné v prvom rade vyhodnotiť otázku, čo všetko môže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní. Odpoveď nám ponúka ustanovenie § 119 ods. 3 Trestného poriadku, v súlade s ktorým za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.

Predmetná definícia je pomerne široká, v záujme zabezpečenia čo najširšieho záberu pri získavaní dôkazných materiálov, a to všetko na účely objasnenia skutku, ktorý musí byť objasnený „bez dôvodných pochybností“[1] v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie vo veci samej, avšak s jednoznačnou podmienkou zákonnosti. Jednoducho povedané, dôkazom je všetko, čo má potenciál objasniť skutok a čo bolo získané v súlade s právnym poriadkom.

Ako sa zabezpečujú dôkazy?

V trestnom práve platí, že v prvom rade dôkazy zabezpečujú orgány činné v trestnom konaní. Tieto postupujú v súlade so zásadou oficiality a vyhľadávacou zásadou, ktoré sú vyjadrené aj v ust. § 201 ods. 2 a 4 Trestného poriadku, v zmysle ktorých policajt postupuje vo vyšetrovaní tak, aby čo najrýchlejšie zadovážil podklady na objasnenie skutku v rozsahu potrebnom na posúdenie prípadu a zistenie páchateľa trestného činu. Policajt je zároveň povinný zadovažovať dôkazy bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech obvineného.

To znamená, že OČTK a najmä policajti sú automaticky povinní vyhľadávať dôkazy, ktoré nasvedčujú tomu, že bola alebo je páchaná trestná činnosť. Trestný poriadok v tomto ohľade upravuje pre OČTK rad inštitútov a postupov, ako si zabezpečovať dôkazy. Pôjde v zásade o samotnú operatívnu činnosť, respektíve o jej výsledok. Môžeme napríklad spomenúť vykonanie výsluchov svedkov, podozrivých, z obsahu ktorých vyplývajú informácie, ktoré je potrebné overiť. Preto sú následne vykonané ďalšie výsluchy, obhliadky a sú zaistené príslušné predmety, veci, listiny atď. Ďalej, v rámci operatívnej činnosti, môžu byť vykonané rôzne pokusy, rekognície, dôkazom sú aj posudky vypracované znalcami v príslušnom obore, taktiež sú využívané aj informačno-technické prostriedky ako odpočúvanie, atď.

Ako sa vyhodnocuje prípustnosť dôkazu?

V tomto ohľade je tiež žiaduce spomenúť, že samotné trestné konanie má niekoľko štádií. V prípravnom (predsúdnom) konaní, t.j. vo fáze vyšetrovania, zabezpečuje dôkazy najmä policajt, ktorý musí pri získavaní dôkazov (okrem ich výpovednej hodnoty) vyhodnocovať aj otázku zákonnosti a prípustnosti dôkazu. Postup policajta však podlieha dozoru prokurátora a súdu. Najmä však prokurátor dozoruje a schvaľuje postup príslušného policajta povereného vedením vyšetrovania.

V predsúdnej fáze trestného konania tak policajt a prokurátor spolu dohliadajú na nevyhnutnú podmienku zákonnosti dôkazu. Inak povedané, policajt vyhľadáva (praktická rovina) a prokurátor dozoruje (právna rovina), či dôkaz bude vyhľadaný a zabezpečený zákonným spôsobom. Kontrolný mechanizmus je však zosobnený v prokurátorovi. Prokurátor je na účely kontroly oprávnený kedykoľvek v priebehu vyšetrovania vyžiadať si spis a informácie od policajta a udeliť policajtovi záväzný pokyn, ako postupovať.

Ďalším kontrolným mechanizmom v trestnom konaní je, že o odpočúvaní alebo sledovaní nie je policajt oprávnený rozhodnúť samostatne. K týmto prostriedkom sa pristúpi najmä, ak ďalšie skutočnosti dôvodne nasvedčujú tomu, že konkrétne osoby páchajú trestnú činnosť, pričom súhlas súdu je nevyhnutný.

Kontrolný mechanizmus sa, okrem iného, prejavuje v tom, že prokurátor bude zodpovedný za to, že za stranu obžaloby bude do ďalšej fázy trestného konania, t.j. do konania pred súdom, predložený zákonnom získaný dôkaz.[2]

Môže aj súkromná osoba predkladať dôkazy v trestnom konaní?

Samozrejme. V súlade § 119 ods. 4 Trestného poriadku platí: „Dôkazy môžu obstarávať aj strany na vlastné náklady. V prípade oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a), b) alebo c) nahradí účelne vynaložené náklady obvinenému štát.“ Stranu je potrebné v tomto ohľade vykladať široko. Pôjde najmä o obvineného (v súdnej fáze obžalovaný), ale aj poškodený je oprávnený predkladať a navrhovať dôkazy, tak ako aj oznamovateľ trestného činu. Právna doktrína označuje tento aspekt ako kontradiktórnosť konania, teda každá strana je oprávnená navrhovať, vyhľadávať a predkladať dôkazy do konania. Uvedené je súčasťou spravodlivého procesu (fair process) a objektívneho posúdenia skutku tak, aby v trestnom konaní nedominovala len mienka OČTK.[3]

Súkromná osoba môže iniciatívne predkladať dôkazy, znáša pritom náklady, ale je potrebné dodať, že súkromná osoba znáša aj určitú mieru zodpovednosti za obsah dôkazov. Konkrétne ide o povinnosť tvrdenia, v právnej doktríne označované ako tzv. dôkazné bremeno, t.j. povinnosť subjektu dokazovania preukázať skutočnosť, ktorú tvrdí. To znamená, že ak osoba, ktorá niečo tvrdí (preukazuje), nepreukáže dané tvrdenie, nepovažuje sa príslušné vyjadrenie za dokázané a pri rozhodovaní sa nesmie brať do úvahy. Zároveň v prípade nepravdivých alebo skreslených informácii nie je vylúčená zodpovednosť za krivé obvinenie alebo krivú výpoveď.

Pri súkromnej osobe absentuje dozor zo strany prokurátora, ktorý je oprávnený usmerniť policajta, avšak súkromnú osobu usmerniť nemôže. Je dôležité náležite zvážiť každé odprezentované tvrdenie a dôkazy predtým, ako budú predložené do konania. Odporúčame preto odkonzultovať vopred problematiku s advokátom, ktorý vie odborne posúdiť danú vec a usmerniť súkromnú osobu tak, aby tá predložila zákonné prípustné dôkazy. Teda posúdi prípadné vady alebo nedostatky dôkazu z pohľadu prípustnosti dôkazu, vrátane posúdenia tvrdení a rizík nadväzujúcich na dôkaz. Advokát zároveň vie zabezpečiť, aby vyjadrenia súkromnej osoby boli právne kvalifikovaným spôsobom odprezentované v trestnom konaní. Bez ohľadu na skutočnosť, či pôjde o obvineného, poškodeného alebo oznamovateľa. Napríklad tým, že pripraví trestné oznámenie pre klienta, ktorý tým pádom nemusí ísť na policajné riaditeľstvo a podávať trestné oznámenie do zápisnice. Taktiež, v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody, si často poškodení uplatnia nárok na náhradu škody len do zápisnice, pričom ďalej rezignujú na preukázanie výšky nároku, čo vo fáze súdneho konania spôsobuje prípadné problémy, nakoľko súd nemá k dispozícii bližšie relevantné dôkazy. Advokát vie spísať podanie a predložiť požadované listiny tak, aby súd nemohol zamietnuť uplatnený nárok na náhradu škody. Rovnako je tu možnosť simultánneho uplatnenia nároku na náhradu škody na občianskom súde, pričom advokát vie zabezpečiť spracovanie podania na príslušný súd a následné zastúpenie.

Kto je oprávnený rozhodnúť o nezákonnosti dôkazu?

Konečné rozhodnutie o tom, či je dôkaz v trestnom konaní prípustný, prináleží jedine súdu. Súd pritom postupuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, premietnutej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, podľa svojho vnútorného presvedčenia (svedomia) založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, teda konkrétne, ale aj vo vzájomných súvislostiach, a taktiež nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces hodnotenia je náročný, nakoľko predstavuje zložitú myšlienkovú činnosť, spočívajúcu, okrem iného, v posudzovaní vierohodnosti, úplnosti a relevantnosti každého zo získaných dôkazov. Trestný poriadok sa vo vzťahu k dôkazom nezaoberá kvantifikáciou, nakoľko neupravuje, aké konkrétne množstvo dôkazov treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti, pričom zároveň žiadnemu dôkazu nepriznáva osobitný význam. Všetko závisí od konkrétnych okolností daného prípadu. Trestný poriadok neobsahuje konkrétnu metodiku, pokiaľ ide o stanovenie miery dôkazov a spôsobu hodnotenia na preukázanie určitej skutočnosti. Zároveň však je daná jednoznačná kvalitatívna a formálna požiadavka, a to je podmienka zákonnosti získaného dôkazu.

Aké okolnosti ovplyvňujú zákonnosť dôkazu?

Sú to každopádne okolnosti vzniku a spôsobu zaistenia dôkazu. Trestný poriadok je pomerne formálnym právnym predpisom. Preto, pokiaľ nie je dodržaný formálne predpokladaný postup, na niektoré úkony nemožno prihliadať len z dôvodu procesných pochybení. Napríklad, v zmysle § 104 ods. 1 TP sa na vykonanie prehliadky vyžaduje predchádzajúca výzva, a ak takáto výzva absentovala, takáto prehliadka je vykonaná v rozpore s ustanovením § 104 ods. 1 TP[4], teda je neplatná a nemožno na ňu prihliadať.

Preto v prípade, ak nie sú vykonané výzvy pred prehliadkami, alebo ak absentujú súhlasy súdu, alebo rozhodnutia o zaistení a použití informačno-technických prostriedkov nie sú dostatočne odôvodnené, sú to procesnoprávne vady a pochybenia, ktoré neskôr v trestnom konaní vylučujú daný dôkaz len pre formálno-procesné pochybenia.

Je v trestnom konaní prípustný aj súkromný videozáznam?

Ďalšou problematickou a často diskutovanou témou sú súkromné nahrávky, v podobe zvukových, obrazových záznamov alebo samotných videozáznamov, ktoré sú čoraz častejšie predkladané do trestných konaní. Problematickosť sa prejavuje práve v tom, že absentuje súhlas osoby, ktorá je na nahrávke, respektíve táto nahrávka bola celkom zjavne vyhotovená bez vedomia a predchádzajúceho súhlasu nahrávanej osoby. Čo znamená, že je vykonaný zásah do súkromia dotknutej osoby a v radoch prípadov sú porušené aj osobitné predpisy. Pritom ust. § 119 ods. 3 TP jednoznačne stanovuje, že dôkaz je prípustný, ak je v súlade s osobitným predpisom.

Nemožno opomenúť, že právo na súkromie bolo nepochybne ovplyvnené reguláciou týkajúcou sa ochrany osobných údajov[5]. Vyhotovovaním záznamov pritom nepochybne dochádza k spracúvaniu osobných údajov, s ktorým je spojená rada povinností. Možno však spomenúť povinnosť dodržať zásadu minimalizácie a transparentnosti pri spracúvaní osobných údajov. Teda ak som súkromná osoba, musím (transparentne) upovedomiť tretie osoby o tom, že snímam určitý priestor, alebo ak nahrávam súkromnú osobu, musím mať zabezpečený jej súhlas. V opačnom prípade takéto záznamy predstavujú zásah do súkromného života, čo ich činí nezákonnými, a prípadne nepoužiteľnými v trestnom konaní.

Ochrana súkromia je pritom chápaná pomerne extenzívne, o čom svedčí aj rozhodovacia prax ESĽP. Vo veci Malone proti UK (č. 8691/79 z 2. 8. 1984), pri výklade čl. 8 Dohovoru ESĽP zdôraznil, že zber a uchovávanie údajov týkajúcich sa súkromného života jednotlivca spadá pod rozsah čl. 8 Dohovoru, pretože výraz „súkromný život“ a s tým spojená ochrana súkromia nesmie byť interpretovaná reštriktívne[6]. Právo na súkromný život tak v sebe zahŕňa i právo na ochranu pred sledovaním, striehnutím a prenasledovaním zo strany verejnej moci, a to i vo verejnom priestore či na verejne prístupných miestach.

Z právneho hľadiska, v takýchto prípadoch dochádza ku konfliktu (konkurencii) právom chránených záujmov. Konkrétne právo na súkromie[7] a ďalšie osobnostné práva s verejným záujmom na prešetrení trestných činov a potrestania páchateľa vyjadreného v § 1 TP[8]. Konflikt je riešený na základe testu proporcionality, v súlade s ktorým sa zváži vhodnosť uprednostnenia tohto ktorého právneho záujmu, a to podľa okolnosti (kontextu) daného prípadu.

Čo však v prípade, ak záznam zachycuje trestnú činnosť a nebol zabezpečený súhlas?

Ako sme spomenuli vyššie, každý prípad je individuálny a je úlohou súdu zvážiť konkrétne okolnosti daného prípadu. Spomínanou je aj česká judikatúra [9] , ktorá prišla so záverom, že nemožno vylúčiť nahrávku získanú bez súhlasu ako nezákonný dôkaz. Ide o prípady, v ktorých je prítomná slabšia strana (t.j. obeť trestného činu), voči ktorej je bezprostredne páchaný trestný čin. Napríklad týraná manželka zaznamená na mobilný telefón útok manžela. Je zrejmé, že vzhľadom na dané okolnosti táto osoba konala v stave svojpomoci. V kontexte trestného zákona pôjde o stav krajnej núdze a nutnej obrany. To sú okolnosti, ktoré vylučujú protiprávnosť konania. Teda, ak sa bránim vyhotovením záznamu, moje konanie spadá pod nutnú obranu (ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť), a nemôže byť preto protiprávne ako celok, a tým pádom ani nahrávka (zachytávajúca útok) nebude trpieť vadou nezákonnosti z dôvodu absencie súhlasu útočníka.

Konanie v nutnej obrane (alebo v krajnej núdzi) je plne spôsobilé napraviť absenciu súhlasu útočníka a zabezpečiť tak, aby záznam mohol byť vykonaný ako dôkaz v trestnom konaní. Aj v akýchto prípadoch však súd je povinný hodnotiť konkurenciu záujmov. Na druhej strane je zrejmé, že zaznamenaním páchateľa dôjde k zásahu do jeho osobnostných práv, avšak tento zásah je podstatne miernejší v porovnaní s konaním páchateľa, ktorý ohrozuje život a zdravie obete. Vyhotovenie nahrávky je tak legitímnou obranou obete, ktorá v súlade judikatúrou ospravedlňuje prípadný zákonný nedostatok[10] .

Môže súd vykonať aj nezákonne získaný dôkaz?

Vyššie uvedený príklad svedčí len o tom, že vždy je potrebné náležite hodnotiť konkrétne okolnosti prípadu. Aj ESĽP pripustil za určitých okolností možnosť vykonania nezákonne získaného dôkazu. Môžeme spomenúť známe rozhodnutie ESĽP zo dňa 12. júla 1988 vo veci Schenk proti Švajčiarsku. V tejto veci však ESĽP posudzoval konkrétnu otázku, či prihliadnutie na dôkaz získaný v rozpore s vnútroštátnym právom predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, v zmysle článku 6 Dohovoru. ESĽP však podotkol, že je žiaduce náležite vyhodnotiť všetky dôkazy, preto ak je v spise založený nezákonný dôkaz, nemôže byť jediný a skôr slúži ako nepriamy dôkaz vo vzťahu k ostatným dôkazom. V odôvodení rozhodnutia ESĽP preto uviedol, že prihliadnutie na nezákonne získané dôkazy (záznam) predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru[11] , podotkol však, ak je daný záznam jediným dôkazom.

Žiada sa však uviesť, že generálna judikatúra ESĽP nestanovila konkrétne kritéria hodnotenia prípustnosti dôkazu v podobe súkromných záznamov. Judikatúra ESĽP stanovila, že je v kompetencii súdu v nadväznosti na príslušnú vnútroštátnu úpravu vyhodnotiť a stanoviť konkrétne kritéria na posúdenie zákonnosti získaného dôkazu. V prvom rade sa preto prípustnosť vyhodnotí na základe vnútroštátnej úpravy. Judikatúra ESĽP v tomto ohľade predstavuje určitú interpretačnú pomôcku, pričom stále platí spomenutá zásada voľného hodnotenia dôkazov a neopomenuteľná úloha sudcu sa vysporiadať s danými okolnosťami prípadu.

Taktiež ust. § 119 ods. 3 TP stanovuje pomerne jednoznačnú kvalitatívnu požiadavku zákonnosti dôkazu, ktorú nemožno jednoducho obísť.

Možno zaznamenávať hovor medzi advokátom a klientom?

Komunikácia medzi advokátom a klientom je prísne dôverná. A to, okrem iného, aj v súvislosti s právom na právnu pomoc všeobecne, nakoľko každý má právo na právnu pomoc (služby)[12] , vrátane práva na obhajobu[13]. Dôvernosť komunikácie, nielen medzi advokátmi a klientmi, je generálne zaručená medzinárodnými zmluvami a dohovormi, vrátane príslušných článkov Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Účelom je prioritne zabezpečiť ochranu súkromného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru), ako aj právo na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 7 Charty, vrátane práva na ochranu listového tajomstva.

Trestný poriadok ukladá takúto komunikáciu (pokiaľ by bola vôbec zaznamená) bez meškania zničiť[14]. Preto zásah do komunikácie medzi advokátom a klientom je nežiaduci. Rovnako aj ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval vysokú výnimočnosť zásahu[15] do komunikácie medzi advokátom a klientom.

Čo v prípade, ak súd vyhodnotí dôkaz ako nezákonný?

Takýto dôkaz musí byť vylúčený zo spisu, a nemožno naň prihliadať. Rovnako nemožno prihliadať ani na dôkazy nadväzujúce a vyplývajúce z „nezákonného dôkazu“. Ide o aplikáciu tzv. teórie plodov z otráveného stromu, v súlade s ktorou nezákonný dôkaz plodí nezákonné dôkazy a ďalšiu nezákonnosť[16].

Potrebujete poradiť s vyhodnotením prípustnosti dôkazu, alebo pomôcť so stanovením obhajobnej taktiky, neváhajte sa na nás prosím obrátiť.

---

Poznámky pod čiarou:

[1] Podľa § 2 ods. 10 TP: „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie...“. To znamená, že vyšetrovateľ môže vzniesť obvinenie na základe „nasvedčujúcich skutočností“ a „dostatočne odôvodneného záveru“, avšak súd môže deklarovať vinu len o stave, o ktorom nie sú dôvodné pochybností. Pre vynesenie rozsudku v trestnej veci sa preto vyžaduje vyšší štandard preukázania skutočnosti, a tým pádom aj vyšší štandard pri získavaní dôkazov. V anglosaskej právnej terminológií sa tento štandard označuje termínom „beyond reasonable doubt“ (mimo rozumových pochybností). V zmysle uvedeného musí byť vzhľadom na predložené dôkazy (fakty) aj tretia (nezainteresovaná) osoba presvedčená o tom, že dotyčná osoba spáchala skutok.

[2] Prokurátor je vo fáze prípravného konania, tzv. dominus litis, pánom prípravného konania, ktorý má kontrolné právomoci k policajtovi a rozhoduje o tom, či bude podaná obžaloba, pričom pri rozhodovaní o podaní obžaloby prokurátor zvažuje najmä dôkaznú situáciu.

[3] Viď Nález Českého Ústavného súdu, sp. zn. ÚS 86/2008-n: „Účelem trestního řízení není jenom spravedlivé potrestání pachatele, nýbrž i „fair“ proces, který je nevyhnutelnou podmínkou existence demokratického státu. Způsob opatřování důkazů proto nelze přizpůsobovat momentálnímu přesvědčení orgánů činných v trestním řízení o pachateli a vině, ale vždy je třeba striktně dbát předepsaných procesních pravidel, jakožto i jiného přípustného prostředku k získání důkazů“.

[4] Viď napríklad rozsudok Vyššieho vojenského súdu; sp. zn. 5 To 7/2007.

[5] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES.

[6]Navyše, žiadny zásadný dôvod neumožňuje vylúčiť z pojmu „súkromný život“ profesijné, obchodné či sociálne aktivity (v tejto súvislosti primerane poukazujeme na rozhodnutie ESĽP vo veci Niemietz proti Nemecku, č. 13710/88 zo 16. decembra 1992). ESĽP teda v predmetných rozhodnutiach pristúpil na extenzívny výklad pojmu „súkromný život“ garantovaný čl. 8 Dohovoru.

[7] Garantovaného čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru vrátane práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 7 Charty.

[8] Podľa ust. § 1 TP platí: „Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.“

[9] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5Tdo/459/2007 zo dňa 3. mája 2007, uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 604/2010.

[10] Viď Nález Českého ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 1774/14, ktorý v odôvodnení konštatoval, že vyhotovovanie nahrávky je „součástí obrany oběti trestného činu proti pachateli, nebo jde-li o způsob dosažení právní ochrany pro výrazně slabší stranu“.

[11] Obdobne aj rozsudok ESĽP; sp. zn. 48539/99 Allan v. Spojené kráľovstvo; alebo rozsudok Veľkej Komory ESĽP; sp. zn. 54810/00 Jalloh v. Nemecko.

[12] Podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“

[13] Podľa článku 50 ods. 3 ústavy: „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“

[14] V súlade s § 115 ods. 1 TP platí, že „ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť “.

[15] Komunikáciu s advokátom môže určitý orgán verejnej moci zadržať a prezerať, len ak má tento orgán v príslušnom právnom poriadku zákonný podklad, ktorý je všeobecne dostupný, ktorého následky/účinky sú dostatočne predvídateľné, a ktorý dostatočne podrobne, jasne a zrozumiteľne vymedzuje, za akých okolností a podmienok môže orgán verejnej moci vstúpiť do dôvernej komunikácie s advokátom. Zároveň musí byť splnená podmienka proporcionality. Viď rozsudok ESĽP z 27. septembra 2005 vo veci sťažnosti č. 50882/99, Petri Sallinen; rozsudok ESĽP z 13. januára 2009 vo veci sťažnosti č. 19348/04, Sorvisto; Kolesnichenko proti Rusku, sťažnosť č. 19856/04; Heino proti Fínsku, sťažnosť č. 56720/09.

[16] Aplikáciu predmetnej teórie v plnej miere priznal aj Ústavný súd SR vo svojom pomerne nedávnom Náleze zo dňa 21. decembra 2021, sp. zn. III. ÚS/561/2021 (obdobne aj v Náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 828/2016). Podľa názoru Ústavného súdu „všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod.“

Skratky:

Trestný poriadok alebo TP - zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

OČTK – Orgány činné v trestnom konaní

ESĽP – Európsky súd pre ľudské práva

Dohovor – Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd